Testy školskej zrelosti | psychodiagnostika

 

Testy školskej zrelosti, alebo aj testy školskej pripravenosti sú dnes aktívne využívané pri školopovinných deťoch. Vysoké očakávania doby vyžadujú od pedagógov diagnostikovanie školskej pripravenosti detí z niekoľkých dôvodov. Jednak preto, lebo môžu kontrolovať seba ako odviedli svoju prácu a jednak preto, aby pomocou diagnostiky vedeli určiť smer rozvoja dieťaťa. Ako úspešnú a spoľahlivú metódu pedagogickej diagnostiky je možné využívať testovanie, ktoré má v zahraničných štátoch už dlhodobé tradície (napr. v Maďarsku, v Rusku). U nás štandardizované diagnostické testy školskej spôsobilosti aplikujú väčšinou len psychológovia. Školská zrelosť predstavuje jednu z podmienok nástupu dieťaťa na základnú školu. Aby dokázalo dieťa úspešne zvládať všetky úlohy, musí byť zrelé po mentálnej, telesnej aj emocionálnej stránke. Školskú zrelosť psychológovia diagnostikujú rôznymi spôsobmi. V článku sa dočítate o testoch, ktoré je možné využiť priamo v školských podmienkach.

 

V materských a základných školách – na Slovensku v rámci diagnostikovania školskej spôsobilosti učiteľmi sú testy vedomostí, schopností a zručností používané zriedkakedy. Nie sú frekventované jednak preto, lebo nie sú k dispozícii, alebo ich zabezpečovanie je príliš komplikované a drahé (napr. je potrebné zaškolenie učiteľov, nie je dostupná metodika, atď.). Síce v rámci pedagogickej diagnostiky učiteľmi sú diagnostikované jednotlivé schopnosti, zručnosti a vedomosti detí, ale neexistuje komplexný súbor pedagogických testov, ktoré by mohli aplikovať učiteľky materských škôl v rámci testovania školskej pripravenosti, prípadne učitelia základnej školy pri nástupe dieťaťa 

 

Diagnostické metódy – psychológ, špeciálny pedagóg či učiteľ pri diagnostike dieťaťa môže používať rôzne metódy a techniky: pozorovanie, rozhovor, anamnéza, dotazník, testy, analýza výsledkov činností a prác dieťaťa, hru – hrový prejav, kazuistika a ďalšie. Na základe realizovaného výskumu M. Miňovej a N. Volčkovej môžeme vyhlásiť, že 100% učiteľov využíva metódu pozorovania vo svojej pedagogickej praxi. Druhou najviac využívanou metódou je analýza výsledkov činností – s podielom 94,3%-a. Testovanie ako diagnostický nástroj u 5-6 ročných detí využíva len 5,7% učiteliek. Tieto zistenia nám dávajú dôvod na zamyslenie: Prečo? Čo je dôvodom, že testovanie má minimálne zastúpenie u školopovinných detí? Asi aj poznáme odpoveď: komplexné a jednoducho aplikovateľné testy a metodiky sú ťažko dostupné, resp. nie sú bežne k dispozícii. Charakteristika základných metód:

Pozorovanie – je jednou z najdôležitejších, najčastejšie používaných a najprirodzenejších metód pedagogiky. Učiteľka vníma dieťa v priebehu celého dňa, týždňa, školského roka, uvedomuje si reakcie na úspech i neúspech, má možnosť dlhodobo sledovať jeho vývoj. Podľa dĺžky trvania môže byť krátkodobé alebo dlhodobé. Pozorovanie môže byť náhodné alebo systematické. Podľa možnosti pozorovaných jedincov môže byť individuálne alebo skupinové. Podľa počtu pozorovaných javov – celostné alebo čiastkové. Pozorovanie si má učiteľka zaznamenávať, záznam z pozorovania má byť popisný.

Rozhovor – obsahom rozhovoru sú otázky, ktoré tak isto ako v dotazníku môžu byť uzavreté, polo uzavreté a otvorené. Rozhovor môže byť štrukturovaný, keď máme dopredu vytýčený cieľ a cestu, ako sa k tomu chceme dopracovať, čiže otázky a alternatívne odpovede sú dané. Neštrukturovaný rozhovor znamená voľné rozprávanie, kde podnecujeme hovoriaceho. Po rozhovore poprípade počas neho je potrebné si zaznamenávať dôležité momenty, ale predovšetkým závery z rozhovoru. Pri rozhovore dieťa musí dostať priestor na vyjadrenie svojich názorov, čo neznamená, že to bude niekedy použité alebo využité v jeho prospech alebo neprospech.

Anamnéza – je vlastne súhrn údajov o predchádzajúcom zdravotnom stave dieťaťa, o prostredí, v ktorom žije, o jeho vplyvoch a o rodine. Rozlišuje sa anamnéza rodinná a osobná. Rodinná anamnéza sa týka celého spätného vývinu, jeho kritických období. Anamnézu možno získať riadeným rozhovorom alebo použitím anamnestického dotazníka
Dotazník – je jedna z najrozšírenejších výskumných metód, má však aj diagnostické využitie. Niektorí odborníci popisujú dotazník ako výskumný, vývojový a vyhodnocovací (najmä diagnostický) nástroj na hromadné a pomerne rýchle zisťovanie informácií o znalostiach, názoroch alebo postupoch opytovaných osôb k aktuálnej alebo potenciálnej skutočnosti prostredníctvom písomného dopytovania sa.

Testy – je druh skúšky zameraný na zistenie úrovne v určitej oblasti. Je to diagnostický nástroj nielen v pedagogickej diagnostike, ale aj v psychológii. Vývoj testov ponúka rôznorodé rozdelenie podľa určitého aspektu. V edukačnej praxi rozlišujeme:

Analýza výsledkov činností a prác dieťaťa – v prvom rade je to diagnostické hodnotenie detskej kresby, alebo iných produktov výtvarného prejavu či z iných materiálov, ktoré vypovedajú o úrovni zručností, tvorivosti dieťaťa. Detský výtvarný prejav je jedným z výrazových prostriedkov dieťaťa. Prostredníctvom neho vyjadruje svoje záujmy, želania, zážitky, túžby, ako aj možné konflikty, ktoré vznikajú z týchto záujmov a želaní, postojov a vzťahov. Vývin a zvláštnosti detského výtvarného prejavu nie sú podmienené len vekom dieťaťa, jeho psychickými osobitosťami, ale závisia aj od vonkajších podmienok, v ktorých dieťa vyrastá. Závisia tiež od individuálnych schopností a zamerania dieťaťa.

Hra – hrový prejav dieťaťa – je diagnostická činnosť pri hre, ktorá vzniká spontánne a jej priebeh nie je ovplyvňovaný. Môže to byť aj zámerná činnosť (napríklad edukačná hra), ktorú usmerňuje a stimuluje učiteľ na základe vopred vymedzených pravidiel. Diagnostika pritom paralelne ovplyvňuje začiatok, priebeh a obsah hry v súlade so zámermi a stimuláciou, námetom, pravidlami, spôsobom realizácie a pod. Hra poskytuje príležitosť na priame pozorovanie detí v aktivitách, do ktorých sú zahĺbené, ktoré sú pre ne zmysluplné.

Kazuistika – podrobné hodnotenie jedného prípadu. Umožňuje hlbšie posúdenie a poznávanie dieťaťa v priebehu vývoja so zachytením čo najviac premenných, ktoré môžu vývoj ovplyvniť. Kazuistiku charakterizujeme ,,ako riešenie jednotlivých prípadov podľa podrobných, čo najkompletnejších záznamov o nich. Je zameraná na skúmanie a hodnotenie všetkých písomných dokumentov spojených s dieťaťom. Túto metódu môžu používať len učitelia, ktorí majú osvojený základný terminologický aparát týkajúci sa rozboru a hodnotenia výsledkov činností. Z uvedeného vyplýva, že všetky diagnostické prístupy majú svoje miesto v pedagogickej diagnostike. Záleží od učiteľa, aký cieľ si vytýči pre diagnostikovanie a hlavne, čo všetko využije, aby to dieťa napredovalo vo vývoji a malo pocit úspešnosti a spokojnosti. Netreba však pritom zabúdať, že každé dieťa je jedinečné a výnimočné svojimi potrebami, schopnosťami a zručnosťami.

Pri psychodiagnostickom vyšetrení – sa používajú špeciálne metódy, určené na získanie diagnosticky cenných informácií o vyšetrovanej osobe. Psychodiagnostické metódy môžeme zjednodušene rozdeliť na metódy klinické a testové. Klinické postupy nie sú viazané žiadnymi presne definovanými pravidlami a nemajú štatistický základ. V klinickej praxi sa využíva najčastejšie rozhovor a pozorovanie, niekedy aj analýza spontánnych produkcií pacientov. Tieto metódy pri vyšetrovaní a diagnostike používajú nielen psychológovia, ale aj lekári a ostatní zdravotnícki pracovníci. Pri ich vyhodnocovaní hrá veľkú úlohu skúsenosť a odbornosť vyšetrujúceho. Testové metódy sú štandardné vyšetrovacie postupy s matematicko-štatistickým základom. Sú štandardizované a používajú sa pri nich psychodiagnostické (psychologické) testy.

Medzi klinickými a testovými metódami – nie je ostrá hranica, mali by sa vhodne doplňovať. V ideálnom prípade by malo psychodiagnostické vyšetrenie využívať oba typy postupov. Napríklad v rutinnej klinickej praxi psychológ nepoužíva len testy (t.j. špecifické psychodiagnostické metódy), ale vyšetrenie pozostáva z klasickej fázy nadviazania kontaktu, anamnestického rozhovoru, aplikácie testov, pozorovania pacienta počas celého kontaktu a záverečnej fázy (napríklad zameranej na zníženie napätia, ktoré vzniklo počas vyšetrenia). Pri hodnotení a interpretácii výsledkov sa využívajú (v prípade dostupnosti) aj tzv. objektívno-anamnestické údaje (napríklad od príbuzných alebo zo zdravotnej dokumentácie). Zistenia z vyšetrenia formuluje psychológ písomne v náleze z klinického psychologického vyšetrenia.

 

Nález z psychologického vyšetrenia – by mal obsahovať popis zistení z klinických metód aj testov (vrátane kvantitatívnych výsledkov a ich interpretácie) a odpoveď na otázku alebo otázky, formulované v žiadosti o vyšetrenie. V optimálnom prípade lekár a psychológ vzájomne komunikujú a konzultujú nálezy. Z hľadiska klinických metód sú psychológ a lekár partneri (pretože ich využívajú obaja), ale psychológ má navyše testové metódy, ktoré rozširujú diagnostické možnosti. Prechodom medzi klinickým psychiatrickým vyšetrením a psychodiagnostickými testami sú posudzovacie stupnice. Termín mental test (z anglického „duševná skúška“) prvýkrát použil americký psychológ James McKeen Catrell v roku 1890 na označenie jednotnej zostavy psychologických skúšok, zameraných na meranie individuálnych rozdielov. Pojem test sa udomácnil nielen v psychológii, ale aj v medicíne, v štatistike, technike, ale aj v iných disciplínach.

Informácie - objednávky - rezervácie

     

    psychodiagnostika-psychologicky-test-psycholog-testovanie-deti-dospely

     

    psychologicke-testy-psychodiagnostika-psycholog-testovanie

    Have a question?

    [contact-form-7 404 "Nenájdené"]