Stres a jeho negatívne dôsledky na život

 

Stres sprevádza život na zemi už od jeho prvopočiatkov. Preto sa u organizmov vyvinuli komplexné systémy stresovej reakcie, medzi ktorými má ústredné postavenie neuroendokrinná stresová reakcia. Adekvátna neuroendokrinná reakcia predstavovala a predstavuje jeden zo zásadných faktorov umožňujúcich organizmu prežiť pôsobenie stresorov. Prečo potom ale stresová reakcia, ktorá je z fylogenetického hľadiska tak prospešná, sa v súčasnosti u človeka stáva skôr poškodzujúcou a dáva sa do súvisu so vznikom a progresiou celého spektra chorôb, od kardiovaskulárnych, metabolických, imunitných a onkologických až po neurologické a psychiatrické? Zdá sa, že je to podmienené predovšetkým zmenou v zastúpení typov stresorov, ktoré v súčasnosti na človeka pôsobia a tým, ako ľudia na pôsobenie stresorov reagujú.

 

Stres, stresor, stresová reakcia – aj napriek tomu, že pojem stres sa používa pomerne často, nie vždy sa používa v správnom kontexte. Ako stresor sa označuje podnet, ktorý aktivuje stresovú reakciu. Ako stres potom možno označiť stav, respektíve reakciu organizmu na pôsobenie stresora. Aj keď sa výskumu stresu venuje pomerne veľká pozornosť, stále neexistuje všeobecne akceptovaná definícia stresovej reakcie. Vo všeobecnosti ale možno stresovú reakciu charakterizovať ako reakciu, ktorú vyvolá vonkajší alebo vnútorný podnet, ktorého intenzita presiahla úroveň, keď sú ešte dostačujúce bežné kompenzačné mechanizmy. Príkladom takýchto podnetov je vzostup teploty na hodnoty charakteristické pre trópy alebo strata väčšieho objemu krvi.

Pozitívne a negatívne dôsledky stresu – zatiaľ čo krátkodobá aktivácia stresovej reakcie je pre organizmus nevyhnutná na zvládnutie záťažových situácií, nadmerná a opakovaná aktivácia stresovej reakcie má na činnosť organizmu nepriaznivý dopad. V súčasnom období pôsobia stresory na jedincov často chronicky, pričom dlhodobé a nadmerné pôsobenie stresorov má na činnosť organizmu preukázateľne nepriaznivý vplyv. Opakovaná a nadmerná aktivácia stresovej reakcie sa podieľa na etiopatogenéze viacerých závažných chorôb (napr. kardiovaskulárnych, metabolických, neuropsychiatrických). Stres však nie je faktor, ktorý pôsobí na organizmus iba negatívne, poškodzujúco a nie vždy musí byť pociťovaný ako nepríjemný (distres). Počas stresovej reakcie sa mobilizujú energetické zdroje (glukóza, mastné kyseliny), ktoré sú pre organizmus dôležité pre vykonanie adekvátnej fyzickej aktivity, dochádza tiež k aktivácii mozgových štruktúr, čo zasa zabezpečuje primeraný psychický výkon, čo je potrebné pre zvládnutie záťažových situácií.

Jedným z príkladov pozitívneho pôsobenia stresu je fyzická aktivita spojená s cvičením, ktoré okrem iného stimuluje kostnú osteoblastickú aktivitu a kalcifikáciu potrebnú pre zvyšovanie kostnej denzity, a tým pevnosti kostí. Prospešný vplyv primeranej fyzickej aktivity pre kardiovaskulárny systém a metabolizmus je ďalším príkladom pozitívne pôsobiaceho stresora. Takýto stres zvyšuje aj mentálnu a fyzickú kondíciu, čím zvyšuje výkon a produktivitu a môže byť pociťovaný ako príjemný, pozitívny alebo vzrušujúci (eustres). Stres, ako neoddeliteľná súčasť života ľudí teda predstavuje na jednej strane esenciálnu zložku života, na druhej strane, ak je neprimeraný, môže predstavovať poškodzujúci faktor vedúci k maladaptačným reakciám.

Systémy stresovej reakcie – stresová reakcia vyšších organizmov predstavuje koordinovanú aktiváciu mnohých eferentných nervových a humorálnych dráh. Ústrednými efektorovými zložkami neuroendokrinných systémov stresovej reakcie sú sympatikový nervový systém a nadoblička (viď Obrázok č. 1). Nadobličku tvoria dve endokrinné žľazy a vonkajšia kôra, ktorá obklopuje vnútornú dreň. Hlavnými hormónmi syntetizovanými a uvoľňovanými z drene sú katecholamíny (adrenalín, noradrenalín, v malej miere aj dopamín), kôra nadobličiek syntetizuje a uvoľňuje steroidné hormóny. Zatiaľ čo dreň nadobličky je adrenomedulárnou hormonálnou zložkou sympatikoadrenálneho systému, kôra nadobličky je efektorovou zložkou hypotalamo-hypofýzo-adrenokortikálnej (HPA) osi.

Chroby a stres v živote – pre prehistorických predkov človeka, ktorí žili v relatívne nehostinnom a nebezpečnom prostredí, nebola stresová reakcia iba primeraným, ale v skutočnosti kritickým faktorom umožňujúcim ich prežitie. V tomto období prevažovalo pôsobenie fyzikálnych stresorov (napr. chlad, bolesť), ktoré pôsobili zväčša akútne, pričom neuroendokrinná stresová reakcia zabezpečovala primeranú mobilizáciu energetických zdrojov, potrebných pre vykonanie svalovej práce spojenej s reakciou „útok alebo útek“.  V modernej histórii ľudstva došlo k tak výrazným zmenám v spektre pôsobiacich stresorov ako aj v reakciách jedincov na ne, že adaptačná stresová reakcia sa často stáva reakciou maladaptačnou. Vo vyspelých krajinách v súčasnosti pôsobia na ľudí prevažne psychosociálne stresory (napr. interpersonálne konflikty).

Psychosociálne stresory – pritom aktivujú neuroendokrinnú stresovú reakciu, ktorá bola pôvodne zameraná na zabezpečenie primeranej fyzickej a psychickej aktivity potrebnej na zvládnutie záťažovej situácie. Avšak stresová reakcia moderného človeka prebieha často bez primeranej fyzickej aktivity, čím nedochádza k adekvátnemu využitiu mobilizovaných energetických zdrojov. Nesúlad medzi geneticky „naprogramovanou“ neuroendokrinnou stresovou reakciou a moderným životným štýlom tak predstavuje významný faktor, podieľajúci sa na vzniku širokého spektra chorôb. Tak napríklad chronické zvýšenie plazmatických hladín glukokortikoidov sa môže v dôsledku ich modulačného vplyvu na metabolizmus sacharidov, lipidov a proteínov podieľať na vzniku metabolických porúch, imunosupresívne pôsobenie glukokortikoidov môže podmieňovať poruchy imunitných funkcií, centrálne pôsobenie glukokortikoidov zase môže znižovať plasticitu v centrálnom nervovom systéme, a tým sa podieľať na vzniku afektívnych porúch. Zvýšená aktivita sympatikových nervov sa môže podieľať na vzniku hypertenzie, zvýšené hladiny katecholamínov môžu pôsobiť stimulačne na nádorovú proliferáciu.

Je však potrebné podotknúť – že jedinci sa môžu výrazne líšiť v tom, ako interpretujú, pociťujú a následne reagujú na daný psychosociálny alebo fyzický stresor. Zatiaľ čo pre niekoho môže byť daný podnet stresujúci, iný ho môže pociťovať len ako bežný alebo dokonca pozitívny. Takéto interindividuálne rozdiely v kognitívnom spracovaní signálov súvisiacich s pôsobením stresorov predstavujú faktor, ktorý významnou mierou sťažuje výskum zaoberajúci sa negatívnym vplyvom stresorov na zdravie človeka. Určiť význam pôsobenia stresorov pri vzniku chorôb u človeka predstavuje veľmi komplexný problém. Genetické vplyvy, intrauterinné prostredie, zážitky v ranom detstve, vzdelanie, rodinné a sociálne zázemie a ďalšie faktory podmieňujú, že nie je možné jednoznačne spojiť pôsobenie stresorov a vznik choroby u daného jedinca. Určenie príčinných vzťahov medzi pôsobením stresorov a patologickým procesom komplikuje aj fakt, že často je prítomný zvyčajne dlhý časový úsek medzi počiatočnou expozíciou stresoru, stresovou reakciou a manifestáciou choroby.

Výskum stresu – výskum stresu založený na využívaní zvieracích modelov rozpracoval Hans Selye. Modely stresu, v ktorých sa sleduje vplyv určitého stresora na neuroendokrinné, behaviorálne a ďalšie reakcie u laboratórnych zvierat, zásadnou mierou prispeli k objasneniu mechanizmov stresovej reakcie a jej vplyvu na fyziologické a patologické procesy prebiehajúce v organizme. Rozvoj molekulárnych a zobrazovacích metód umožnil výrazný pokrok vo výskume stresovej reakcie, ku ktorému došlo v posledných desaťročiach. Medzi používané modely stresu patria napríklad imobilizácia, hypokinéza, výpary éteru a expozícia predátorovi. Využíva sa aj model, ktorý je analógiou pôsobenia rôznych stresorov na ľudí, keď sa zviera exponuje v náhodnom poradí rôznym typom stresorov, ako sú hluk, zmeny osvetlenia, zmeny sklonu klietky a obmedzenie pohybu.

V porovnaní s ostatnými živočíšnymi druhmi vykazujú stresory u ľudí určité špecifiká. V experimentoch na zvieratách možno organizmus exponovať stresoru, pričom odpoveď laboratórnych zvierat môže vykazovať relatívne vysokú mieru zhodnosti. Toto však neplatí pre ľudí. Vyššie kognitívne procesy, genetické faktory, výchova, sociálne a kultúrne faktory spôsobujú, že dvaja jedinci takmer nikdy nereagujú na určitý stresor rovnako. Problémom je aj to, že u ľudí možno len veľmi ťažko exaktne analyzovať typ pôsobiaceho stresora. Je to dôsledkom komplexnosti reakcií, ktorými jedinec na daný stresor reaguje. Napríklad aj keď je jedinec vystavený pôsobeniu chladu, jeho reakcia závisí od veľkého množstva faktorov, medzi ktoré patria predchádzajúce „skúsenosti“ s chladným prostredím, aktuálna fyzická a psychická zdatnosť a motivačné faktory (napr. snaha dosiahnuť vysokohorský vrchol).

 

Ako znížiť negatívne dôsledky stresu – nie je možné vyhnúť sa pôsobeniu stresov. Existuje teda možnosť, ako obmedziť ich negatívne pôsobenie na ľudský organizmus? Jednu z možností predstavujú psychologické metódy, príkladom je autogénny tréning. Aj pravidelná fyzická aktivita môže obmedziť negatívne dôsledky stresu. Ako obzvlášť významná sa javí potreba obmedziť stresovú reakciu u pacientov. U pacientov totiž často dochádza k zvýšenému pôsobeniu stresorov, ktoré môžu súvisieť so strachom z diagnózy, obavou o život, strachom z operačného zákroku, straty zárobku, invalidizujúcich následkov ochorenia atď. Stres sa potom môže podieľať na zhoršení spolupráce pacienta s lekárom, znížení efektívnosti terapeutických postupov, spomalení rekonvalescencie a iných negatívnych dôsledkoch. Lekár svojím empatickým prístupom môže výrazne redukovať pôsobenie uvedených stresorov spojených s chorobou, a tým obmedziť ich negatívne pôsobenie na pacienta.

Have a question?

[contact-form-7 404 "Nenájdené"]