Späť na pracoviská po Covid+ karanténe

 

Späť na pracoviská po Covid+ karanténe prinášajú pre mnohých nepoznané. Spomeňte si na vaše prvé dni v novom zamestnaní. Ešte neviete, aké sú štandardy spolupráce, zvyky, ktoré si kolegovia časom zaužívali, a aká tam vlastne panuje kultúra. Návrat do práce po „Corona karanténe“ sa na to bude podobať –  s tým rozdielom, že tentokrát ani jeden z nás nebude v bezpečnej pozícii „toho, kto vie.“ Kulisa známeho prostredia môže navodiť očakávanie, že sa vraciame do „normálu“, no v skutočnosti si budeme musieť zvyknúť na úplne  „nový normál“.

Ani kolegovia nebudú rovnakí, pretože každý si teraz nesie inak podfarbený príbeh. Niekto musel naraz zvládať prácu, domácnosť a výučbu detí. Niekto prežíval osamelé dni v izolácii. Niekto žil dlhú dobu v intenzívnom strachu o zdravie seba alebo blízkych. A budú aj takí, ktorí objavili čaro práce z domu a jej koniec by najradšej oddialili. Ignorovanie týchto rozdielov môže byť zdroj konfliktov, napätia a stresov, na ktoré by sme mohli minúť veľa energie.

Je pravdepodobné, že sa na začiatku tohto obdobia budeme cítiť oveľa unavenejší ako predtým, čo netreba hneď zvaliť na zlenivenie. Energiu budeme míňať, bez toho, aby sme si to naozaj uvedomovali. Aj bežné aktivity, ako cesta do práce, zaťažujú viac, kým sa opäť nezautomatizujú. Ak sa nám lepšie sústredilo doma, ten ruch okolo nám bude ukrajovať ďalšie percentá z „energetickej baterky“. Celkovo náročné bude aj pochopenie a vstrebávanie nových pravidiel okolo nás.

Po stránke zvládania zmien – nie sme rovnakí, naša rýchlosť a miera zvládania neistoty sú rôzne. Často predpokladáme, že práve mladým ľuďom to ide jednoduchšie, no ani vek, ani iný ukazovateľ nie sú zárukou, že nás sa zmena nedotkne. Únava, neistota a strach nás môžu nebadane priviesť k tomu, že sa začneme na seba pozerať cez prsty a obracať sa proti sebe, ak nemáme napríklad rovnaký prístup k noseniu rúška alebo dodržiavaniu vzdialeností. Najmä strach je veľmi nevyspytateľný, pretože v sekunde dokáže obrátiť celú skupinu proti hocikomu, kto práve zakašlal alebo kýchol, hoci ešte pred chvíľou boli na jeho strane a podporovali ho napríklad v myšlienke odizolovania tých, čo dochádzajú do práce autobusom. Dobrá správa je, že nie sme bezbranní. Strachu sa oveľa menej darí „v nálepkovaní ľudí“ v prostredí otvorenej komunikácie a ako protilátka fungujú tiež fakty prevyšujúce emócie. Často stačí jeden človek, ktorý rozpozná, čo sa deje, a zvráti vlnu paniky tým, že otvorene „vinníkovi“ vysvetlí, prečo je napríklad dôležité neustále nosiť rúško v prítomnosti iných.

Je v poriadku mať obavy – poprieť ich by znamenalo poprieť to, čo sa aktuálne deje. No je dôležité rozlišovať, akými mechanizmami sa nás obavy zmocňujú a spoločne tým obavám určiť miesto v tíme tak, aby nenarúšali spoluprácu. Hoci návrat späť nemusí byť príjemný, môže nás tešiť myšlienka, že nepohodlie náš núti zlepšovať sa. Ak sa obzrieme späť na uplynulé týždne, každý objaví nové „nástroje“, ktoré mu pribudli do výbavy. Ich inventúra môže presmerovať našu ľútosť nad stratou známeho sveta na to, čo sme sa naučili a ako to vieme použiť tak, aby sme fungovali inak a lepšie.

Vieme striktnejšie oddeľovať prácu a súkromie po tom, ako sa diali v jednom priestore? Vieme si lepšie nastavovať priority medzi rodinou a prácou? Naučili sme sa jasnejšie a efektívnejšie komunikovať pri práci na diaľku? A hlavne sme si cez virtuálne porady alebo telefonáty nazreli do domácností a spoznávali prostredie, členov rodiny a domáce zvieratá našich kolegov. Poznanie sa viac cez identitu skutočných ľudí, nie iba kolegov, je veľmi dobrý základ pre lepšie pracovné vzťahy. V neposlednom rade, sú mnohí z nás sú zároveň aj rodičia, ktorým patrí veľký obdiv za to, že v jednom priestore a čase zastávali role učiteľov, zamestnancov a partnerov. Z tejto zaťažkávacej viacnásobnej identity sa nedajú nevyťažiť nové schopnosti.

Urýchliť nábeh našej vnútornej pohody – pri návrate pomôže už aj uvedomenie si, čomu všetkému čelíme. Od záťaže na energiu, cez prijatie zmeny, ktorú každý zvláda inak, až po rešpekt k rozdielnosti našich príbehov o karanténe. V praxi nám vie veľmi pomôcť sústredenie sa na to, čo vieme urobiť už teraz. Dokážeme tým znížiť strach z neistej budúcnosti, ktorému viac či menej podvedome podliehame. Jednou z možností je včasné nastavenie rutín pre uľahčenie návratu sebe a svojím deťom. Jednoducho si viete pomôcť skoršou večierkou a budíčkom už týždeň – dva vopred a rozložiť tak sily na zvykanie si. Tým najmenším viete tiež pomôcť zobrazením návratu cez domáci „odpočítavací kalendárik“, cez ktorý si ľahšie predstavia, kedy sa ich dni zmenia. Je jasné, že sa nikto z nás nevráti do rovnakého „normálu“, z ktorého odchádzal, no dnes máme v rukách nové možnosti na vytvorenie ešte prijateľnejšieho spolunažívania. Možno sme to ani nepostrehli, ale posledné týždne sme spoločne prekonali obdobie veľkej neistoty, čo nám samé o sebe dáva nádej, že sme pripravení zvládnuť čokoľvek, čo bude nasledovať.

Have a question?

[contact-form-7 404 "Nenájdené"]