Psychologické testy osobnosti | diagnostika

 

Testy osobnosti sú zamerané na zisťovanie trvalých charakteristík osobnosti, prípadne na zmeny osobnosti vplyvom rôznych faktorov (napr. záťaže, ochorenia, úrazu a pod.). Ide o psychologické testy a psychodiagnostiku osobnosti človeka. Sú koncipované inak ako výkonové testy. Nemeria sa pri nich výkon, nejestvujú teda „správne“ a „nesprávne“ odpovede. Vyšetrenia majú odlíšiť jednotlivcov s rôznymi osobnostnými charakteristikami (ako napr. introvertovanosť a extroverzia, dynamickosť a pasivita, schopnosť viesť kolektív alebo sa prispôsobiť a rôzne iné), záujmami, postojmi atď., prípadne s rôznou klinickou symptomatikou (prejavmi duševného ochorenia). Pre klinickú prax sú z testov osobnosti najdôležitejšie osobnostné dotazníky a projektívne techniky.

Všeobecne pod dotazníkom rozumieme štandardnú sériu otázok, položiek, na ktoré vyšetrovaná osoba odpovedá rôznym, ale vopred stanoveným spôsobom, napr. áno – nie, súhlasím – nesúhlasím, prípadne vyjadruje mieru súhlasu (napr. vôbec nie – trochu – dosť – veľmi). Osobnostné dotazníky sú založené na subjektívnej výpovedi vyšetrovanej osoby o jej osobnostných črtách, spôsoboch reagovania v rôznych situáciách, o jej názoroch a podobne. V podstate vychádzajú z introspekcie (predstavy o sebe samom), pretože odpovede jedinca závisia od jeho vnútorných poznatkov (napr. ako je subjekt schopný sám seba adekvátne ohodnotiť). Preto jednou z najčastejších kritík dotazníkových metód je výhrada, že nehodnotia to, aká vyšetrovaná osoba je, ale skôr to, ako sama seba vidí a aká by chcela byť.

Ďalšou nevýhodou – dotazníkov je možnosť zámerného skreslenia výsledkov, napr. simuláciou či disimuláciou. Mnohé dotazníky sa snažia kontrolovať tieto možné úmysly tým, že majú zabudované tzv. škály lží. Položky v škálach lží sa týkajú drobných ľudských „prehreškov“, ktoré sú na jednej strane považované za negatívne, ale na druhej strane sa ich dopúšťa väčšina ľudí (napríklad položka „doma stolujem vždy rovnako spôsobne ako v spoločnosti“). Ľudia bez sklonu skresliť obraz o sebe pripúšťajú len určitý počet takýchto svojich negatívnych prejavov. Na druhej strane výhodou dotazníkov je ich rýchla a jednoduchá administrácia, ako aj neproblematický a jednoznačný spôsob hodnotenia.

Rozličné dotazníky sú zamerané na detekciu rôznych symptómov a osobnostných charakteristík. Dotazník N-5 zisťuje počet a intenzitu 33 neurotických symptómov. Eysenckov dotazník MMQ skúma neurotickú symptomatológiu cez somatické príznaky, na meranie úzkosti sa používa škála MAS. Známou sebaposudzovacou stupnicou depresie je BDI (Beckov dotazník depresie), v ktorom vyšetrovaná osoba hodnotí 21 symptómov depresie. Viacrozmerné dotazníky (nazývané tiež viacfázové, viacdimenzionálne) sa snažia postihnúť osobnosť v čo najširšom rozsahu, merajú viac aspektov, čŕt osobnosti. Z nich najznámejší je v súčasnosti MMPI (Minessotský multifázový osobnostný dotazník), ktorý obsahuje 550 položiek, ktoré zachytávajú 26 oblastí osobnosti. Vyhodnotenie tohto testu je časovo náročné.

Projektívne metódy – vyžadujú kvôli lepšiemu porozumeniu niekoľko poznámok na úvod. Termín projekcia zaviedol do psychológie a psychiatrie Sigmund Freud. Označil ním jeden z mechanizmov osobnosti, ktorý spočíva v tom, že človek pripisuje svoje (väčšinou nežiadúce) vlastnosti, tendencie, priania a pocity druhým osobám a okoliu. Zjednodušene povedané, označil projekciou to, čo vyjadruje napr. ľudová múdrosť „podľa seba súdim teba“, alebo pozorovanie, že keď sme smutní alebo nešťastní, pozeráme na svet cez „čierne okuliare“. V neanalytickom ponímaní je projekcia proces, pri ktorom človek nevedome „premieta“ svoje psychické obsahy navonok, pripisuje ich druhým ľuďom, predmetom, situáciám a podobne. Projektívne metódy používajú neurčité, málo štrukturované podnety.

Na takéto mnohoznačné podnety možno reagovať rôznym spôsobom, čo otvára priestor na projekciu. Predpokladá sa, že každý človek pri spracovaní viacznačných podnetov a pri reakciách na ne proikuje niečo zo seba, napríklad svoje spôsoby vnímania, svoje očakávania, túžby, sklamania, komplexy, svoju náladu a podobne. Cez tieto reakcie môžeme získať informáciu o osobnostných charakteristikách jednotlivca. K výhodám projektívnych metód patrí minimálna (väčšinou dokonca žiadna) možnosť úmyselného ovplyvnenia výsledkov, pretože vyšetrovaná osoba vlastne ani nevie, čo sa danou metódou sleduje. Navyše administrácia (postup pri vykonaní testu) projektívnych metód nemá charakter skúšky a pre väčšinu vyšetrovaných osôb je atraktívna. Na vyhodnotenie týchto metód je nevyhnutný erudovaný, skúsený klinický psychodiagnostik.

Rorschachova metóda (ROR) – je najznámejšou a najpoužívanejšou projektívnou metódou. Podnetový materiál tvorí 10 tabuliek s viac – menej symetrickými škvrnami (pôvodne išlo o atramentové machule na papieri, preložením papiera napoly vznikli rôzne neurčité tvary), päť predlôh je achromatických (čierno-sivých), dve sú červeno-čierne a tri pestrofarebné. Predlohy sa vyšetrovanému ukazujú v štandardnom poradí. Jeho úlohou je asociovať, t. j. pri každej tabuľke povedať, čo na nej vidí, na čo sa to podobá, čo mu to pripomína, čo by to mohlo byť. ROR umožňuje široké interpretácie, týkajúce sa rozličných zložiek osobnosti, ako sú: inteligencia, emočné charakteristiky (prežívanie citov), množstvo a kvalita medziľudských vzťahov, kreativita a pod. Je mimoriadne citlivý aj na rôzne chorobné zmeny osobnosti, ktoré dokáže odhaliť aj pri plne nerozvinutých formách alebo ešte v začiatočných štádiách ochorení.

ROR má aj paralelné série, ktoré sa používajú pri krátkom časovom odstupe od predchádzajúceho vyšetrenia touto metódou. Najznámejším z nich je BERO. Ďalším predstaviteľom projektívnych metód je tématicko apercepčný test (TAT). Testový materiál tvorí 30 predlôh, ktoré znázorňujú rôzne sociálne situácie. Úlohou vyšetrovanej osoby je povedať ku každej predlohe nejaký príbeh. 16. predloha v poradí je čistý papier. Hodnotenie TAT je v porovnaní s ROR nejednoznačnejšie, viac intuitívne než kvantifikované a zameriava sa na interpretáciu sociálnych vzťahov. V klinickej praxi sa používa mnoho ďalších projektívnych metód napr. slovne-asociačný experiment, rôzne metódy doplňovania (viet, príbehov, obrázkov), rôzne grafické metódy (kresba postavy, stromu, rodiny).

Pri psychodiagnostickom vyšetrení – sa používajú špeciálne metódy, určené na získanie diagnosticky cenných informácií o vyšetrovanej osobe. Psychodiagnostické metódy môžeme zjednodušene rozdeliť na metódy klinické a testové. Klinické postupy nie sú viazané žiadnymi presne definovanými pravidlami a nemajú štatistický základ. V klinickej praxi sa využíva najčastejšie rozhovor a pozorovanie, niekedy aj analýza spontánnych produkcií pacientov. Tieto metódy pri vyšetrovaní a diagnostike používajú nielen psychológovia, ale aj lekári a ostatní zdravotnícki pracovníci. Pri ich vyhodnocovaní hrá veľkú úlohu skúsenosť a odbornosť vyšetrujúceho. Testové metódy sú štandardné vyšetrovacie postupy s matematicko-štatistickým základom. Sú štandardizované a používajú sa pri nich psychodiagnostické (psychologické) testy.

Medzi klinickými a testovými metódami – nie je ostrá hranica, mali by sa vhodne doplňovať. V ideálnom prípade by malo psychodiagnostické vyšetrenie využívať oba typy postupov. Napríklad v rutinnej klinickej praxi psychológ nepoužíva len testy (t.j. špecifické psychodiagnostické metódy), ale vyšetrenie pozostáva z klasickej fázy nadviazania kontaktu, anamnestického rozhovoru, aplikácie testov, pozorovania pacienta počas celého kontaktu a záverečnej fázy (napríklad zameranej na zníženie napätia, ktoré vzniklo počas vyšetrenia). Pri hodnotení a interpretácii výsledkov sa využívajú (v prípade dostupnosti) aj tzv. objektívno-anamnestické údaje (napríklad od príbuzných alebo zo zdravotnej dokumentácie). Zistenia z vyšetrenia formuluje psychológ písomne v náleze z klinického psychologického vyšetrenia.

Nález z psychologického vyšetrenia – by mal obsahovať popis zistení z klinických metód aj testov (vrátane kvantitatívnych výsledkov a ich interpretácie) a odpoveď na otázku alebo otázky, formulované v žiadosti o vyšetrenie. V optimálnom prípade lekár a psychológ vzájomne komunikujú a konzultujú nálezy. Z hľadiska klinických metód sú psychológ a lekár partneri (pretože ich využívajú obaja), ale psychológ má navyše testové metódy, ktoré rozširujú diagnostické možnosti. Prechodom medzi klinickým psychiatrickým vyšetrením a psychodiagnostickými testami sú posudzovacie stupnice. Termín mental test (z anglického „duševná skúška“) prvýkrát použil americký psychológ James McKeen Catrell v roku 1890 na označenie jednotnej zostavy psychologických skúšok, zameraných na meranie individuálnych rozdielov. Pojem test sa udomácnil nielen v psychológii, ale aj v medicíne, v štatistike, technike, ale aj v iných disciplínach.

Informácie - objednávky - rezervácie

     

    psychodiagnostika-psychologicky-test-psycholog-testovanie-deti-dospely

     

    psychologicke-testy-psychodiagnostika-psycholog-testovanie

    Have a question?

    [contact-form-7 404 "Nenájdené"]