Terapia zameraná na človeka Carl Rogers

 

Prístup zameraný na človeka (Person-Centred Approach PCA) patrí do prúdu humanistických psychoterapeutických smerov. Jeho hlavným tvorcom je Carl R. Rogers, ktorý svoj prístup vyvíjal najmä počas štyridsiatych a päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Rogers patrí medzi prvých, ktorí začali skúmať samotný terapeutický proces, najmä prostredníctvom nahrávania terapeutických stretnutí a ich následnej analýzy. Postupne na základe analyzovania účinných faktorov (teda faktorov v psychoterapii, ktoré sú tými skutočnými pôvodcami zmeny či „liečenia“ u klienta) v terapeutických stretnutiach dospel k šiestim podmienkam, ktoré postuloval ako nevyhnutné a zároveň postačujúce pre dosiahnutie terapeutickej zmeny. Sú to:

 

  • Dvaja ľudia sú v kontakte.
    Prvý človek, ktorého budeme označovať klient, je v stave inkongruencie, je vulnerabilný, alebo anxiózny (nemajte strach; význam týchto slov bude popísaný nižšie).
    Druhý človek, ktorého budeme označovať terapeut, je vo vzťahu ku klientovi kongruentný (teda transparentný a „sám sebou“)

 

  • Terapeut prežíva bezpodmienečné pozitívne prijímanie voči klientovi.
    Terapeut prežíva empatické porozumenie klientovho vnútorného vzťahového rámca.
    Klient vníma, aspoň v minimálnej miere, podmienky 4 a 5, bezpodmienečné pozitívne prijímanie zo strany terapeuta voči nemu a empatické porozumenie terapeuta.

 

Preložené do ľudskej reči – to znamená, že na to, aby sa mohla udiať zmena na strane klienta, je potrebné, aby bol v kontakte s terapeutom. Zároveň na to, aby mohla zmena nastať, je nutné, aby klient vnímal, že niečo v ňom, s ním resp. s jeho prežívaním nie je v poriadku, čo sa v prežívaní môže zobrazovať ako úzkosť, obavy, zraniteľnosť a podobne. V takom prípade je na terapeutovi, aby vytvoril také podmienky, pri ktorých bude vo vzťahu s klientom úprimný, otvorený, ozajstný a transparentný. Bude schopný prijímať klienta bez kladenia podmienok a zároveň bude schopný empaticky porozumieť klientovmu prežívaniu, vnímaniu sveta, hodnotám, postojom. V neposlednom rade je nevyhnutné, aby klient dokázal toto jeho prijatie a empatiu vnímať. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre tento prístup nie sú vytvorené žiadne ďalšie pomôcky, techniky či postupy, ktorými by sa malo pracovať. Je to spôsob práce, ktorý sa nevyznačuje určitým konkrétnym rysom či postupom. Pre terapeuta, je dôležité porozumieť osobným významom jednotlivých častí v prežívaní klienta. Ide o fenomenologický prístup, pre, ktorý je je dôležitejšie poznanie osobného významu než objektívnej pravdy. Pretože napriek objektívnym skutočnostiam je vnímanie každého človeka jedinečné a vytvára jeho zážitkový svet, v ktorom sa odohráva aj jeho prežívanie.

 

Ak toto prežívanie generuje –  negatívne emočné stavy, kvôli ktorým klient vyhľadá terapeuta, tak z pohľadu tejto terapie je dôležité venovať sa práve subjektívnemu vnímaniu a prežívaniu konkrétneho klienta. Lebo objektívne môžeme možno povedať, že utrpenie ľudí vo vojne je vážnejšie než utrpenie žiakov pri odpovedi v škole, no v konkrétnom individuálnom prípade to môže byť z hľadiska subjetkívneho prežívania úplne inak. A zároveň fakt, že niekde inde niekto iný trpí viac než ja, nepomáha zmierniť moje utrpenie a bolesť. Terapeut teda nehodnotí, aké je to, čo klient zažíva, objektívne, ale hľadá empatické porozumenie jeho subjektívnej skúsenosti. Témy, okruhy, ani konkrétny fokus v rámci prístupu zameraného na človeka nie sú vopred dané. Terapeut sa venuje každému „materiálu“, ktorý klient prinesie. Obvykle sú to veci, týkajúce sa jeho aktuálneho života, jeho minulosti, budúcnosti, existenciálnych okruhov, vzťahov, snov a podobne. Terapeut sa snaží všetkému tomu porozumieť a priniesť svoje porozumenie klientovi, ktorý na základe toho postupne spoznáva svoje vnútro a nadobúda kompetenciu urobiť v ňom prípadné, pre neho žiadúce zmeny.

 

Prístup zameraný na človeka – je považovaný za optimistický, nakoľko vníma človeka ako vo svojej podstate dobrého a prosociálneho. Zároveň hovorí o takzvanej aktualizačnej tendencii čo je vlastnosť všetkých živých organizmov, ktorá ich smeruje k napĺňaniu ich potenciálu. Aj z tohto pohľadu teda vyplýva, že to najlepšie, čo môže terapeut pre klienta urobiť, je vytvoriť mu také podmienky, v rámci ktorých bude môcť tento svoj potenciál naplniť. Treba povedať, že prístup zameraný na človeka postupne prerástol aj za brány terapeutického sveta. Tento prístup sa dá aplikovať vo vzdelávaní, v zdravotnej starostlivosti, v riadení organizácií, v politike, v medzinárodných vzťahoch a podobne. Možno aj to bol dôvod pre ktorý bol Carl R. Rogers v roku 1987 nominovaný na Nobelovu cenu za mier. Za pokračovateľov v tradícií PCA môžeme považovať napr. Eugena Gendlina a jeho focusing, Garryho Proutyho a jeho preterapiu či Leslieho Greenberga a jeho terapiu zameranú na emócie.

Have a question?

[contact-form-7 404 "Nenájdené"]